Vláda síce prijíma opatrenia na záchranu firiem, zamestnancov a živnostníkov, ale akosi zabúda na celkom početnú skupinu ľudí, ktorí síce štátu neprinášajú veľa úžitku, ale za to môžu spôsobiť veľa škody, ak k tomu budú donútení. Áno, sú to tí "darebáci", ktorí majú na krku exekúcie, pracujú na čierno a dianie vo vláde ich príliš nezaujíma. Niekto by si povedal: "Dobre im tak, sami si za to môžu!" No nech je váš názor na túto skupinu akýkoľvek, jedno je isté - keď pôjde do tuhého, nebudú hľadať sofistikované spôsoby ako si zaobstarať obživu.
Musíme to byť my a vláda, ktorá zabezpečí, aby k takejto situácii nedošlo. Hádam sme už pochopili, že násilným obmedzovaním a potláčaním sa problém nevyrieši a jediná cesta ako z toho von je niečo vytvoriť. A netreba ani chodiť ďaleko, ono to tu už je, len to treba uviesť do praxe.
O základnom prijme sa tu už debatovalo dosť, nebudem ho bližšie rozoberať. Jediné čo nás delí od jeho realizácie je prekonať strach z neznámeho a urobiť to. A že by to nepomohlo iba sociálne najslabším, ale naprieč celým spektrom spoločnosti nie je ťažké si predstaviť. Veď kto by neuvítal príjem, o ktorý sa nemusí báť, že o neho príde a môže si s kľudom nájsť robotu, ktorá ho baví, pripadne robiť niečo iné zmysluplné.
Utópia? Môžme sa o tom dohadovať donekonečna. Jediné, čo nám na to dá odpoveď, je to vyskúšať. V Európe sa už niektoré štáty prebudili a nejdú ho zavádzať iba krátkodobo, ale na trvalo, ako napríklad Španielsko. A vôbec to nie je o tom, či na to v rozpočte máme alebo nie. Veď koľko peňazí za celú existenciu Slovenska odtiekli bez najmenšieho náznaku dobrého úmyslu niekomu do vrecka? Myslím, že v tomto prípade, obetovať peniaze zmysel má.